wz

Šapešdesign 2001

M E N U

 

·         Babkaland

·         Fotogaléria

·         Webdesign

·         Akcie

·         Fórum

·         Zaujímavosti

·         Haluzáci

·         Sedliaci

·         Ženy a Muži

·         Videá

·         Android

·         Mobil

 

·         Banzaaj!

·         Ununpentium

·         Blog Centralnet

 

 

 

 

Banzaaj

 

                                  Stretnutie po 20-tich rokoch

  Nechcelo sa mi veriť, keď som zbadal na vianočných trhoch v dave ľudí kamaráta Huberta ako mláti Mikuláša. Jeho vyčíňanie ma neprekvapilo.Vždy mal výbušnú povahu, o čom svedčia moje dve umelé očné zuby. A to sme kamaráti... Dávno sme sa nestretli, tak som na neho zakričal: „Hubert,Hubert! Pusti toho chudáka, to som ja Mauricio!“ Potom čo ma vytískal do omdletia sme sa poobzerali po najbližšej kostolnej veži. Podľa predpokladu sme našli oproti kostola menšiu krčmu. Zaspomínali sme na staré časy. Ja som ešte študoval externe právo. Keď som mu povedal, že sa chystám stať obhajcom zákona,

spýtal sa ma: „Áá, vieš žéé ako zistíš že právnika zrazilo auto?“

 –„Nie,“ odpovedal som.  „Ták, že nenájdeš stopu po brzdééé!“

   Posledný 12-krát sme si štrngli a pobrali sme sa domov.

Bola tu jedna vec, ktorá mi v tej chvíli nedávala zmysel.

Vedel som, že Hubert nemal rád Vianoce a že práve vyšiel z lochu.

   Mohli  sme byť asi v 3. ročníku na základke keď si jeho rodičia

počas Vianočných sviatkov zavolali ako pestúnku uja Imra.

Ujo Imro bol kominár a prevlečený za Mikuláša sa mal spustiť komínom

aj s darčekmi. Dopadlo to trochu inak.

Pestúnka sa zasekla v komíne a Hubert si myslel, že ak zakúri tak sa mu bude

liezť von ľahšie. Ujo Imro zhodil vrece s darčekmi a dopadol na ne

s hlučnými nadávkami. V ten večer dostal Hubert pod stromček výprask od opitého tučného plešatého sadzami zanoseného Mikuláša. 

 

                                   Zajac alebo ako dolietal králik

 

   Okolo druhej ráno, dve hodiny po polnoci sme sa pobrali ku mne domov.

Bol som na celozávodnej dovolenke a Hubert sa nikam neponáhľal.

Tak som ho pozval k sebe. Niečo ešte mrmlal o hlásení sa o desiatej

u poručíka Bazalku. Okolo tretej sme našli Hubertove auto, na ktoré ukázal,

že by malo byť jeho. Potom vyhodil tyčku. Po troch kávach

som si sadol za volant. „Aha, zabudol si kľúče v aute,“ som mu vynadal do k..

a naštartoval káru. Zvýšil som opatrnosť počas jazdy akonáhle sa spustil dážď.

Vymenil som Iglesiasa za Mansona.

  Žil som kľudným stereotypným životom. Až moc kľudným. Preto som privítal

stretnutie s kamarátom z detstva. Rozmýšľal som nad tým, že kedy

som naposledy vyviedol nejakú hlúposť len tak.

  Pamätám, keď som si dal zafarbiť vlasy. Farba nechytila, tak som bol

len odfarbený. Mal som asi zlatistú farbu vlasov.

Okolie to prijalo lepšie ako u nás doma. Nie nadarmo sa hovorí, že doma

sa prorokom nestaneš.

Predtým než mama prišla domov, dal som si na hlavu uterák. Otvoril som dvere

a povedal jej, že len nech sa nezľakne.

Neskoršie sme na túto historku spomínali s úsmevom. Povedala, že od

prekvapenia mi zabudla vylepiť facku. Myslela si, že som ostrihaný na Ronalda.

  „Buch!“  „A do riti!“ Zrazil som Zajaca poľného. Hubert spal ďalej, našťastie

si nič nevšimol. Zastavil som sa a hodil zajaca do kufra. „Ešte sa zíde,“

pomyslel som si. Ráno sa zobudím skôr, a odstránim ten sajrajt z nárazníka,

predtým než si to všimne. Nechcem riskovať protézu..

 

                                                     Rizoto

 

   Zaparkoval som Hubertovu zelenú Škodovku pri mojom vchode.

Býval som na druhom poschodí, ale 120 kilového boxérskeho šampióna je lepšie vopchať do výťahu a tak ho pritiahnuť k dverám. „L´ fuck!“ Teoreticky som to myslel dobre, ale prakticky sa nám výťah pokazil už po tretíkrát tento týždeň. Snažil som sa Huberta prebrať.

Nepomohli ani facky, ani kopance. Tak som priniesol aspoň deku z auta, aby som ho do nej zabalil. Zmiernil som tým otrasy a hluk pri vláčení bezvedomého priateľa po schodoch. Vybalil som u seba Huberta a položil na hovník

(gauč po starom:-). Nakŕmil som ešte Sebastiana a zaľahol do postele.

   Ráno som teda poumýval zakrvavené auto. Nebohého zajaca som vytiahol z kufra a pripravil na raňajky s rizotom. Hubert sa čudoval v koho byte sa prebral.

Keď sa začal prebúdzať, spýtal som sa ho: „Bzz! Aranyom, raňajky si prosíš

do postele alebo budeš radšej papať v kuchyni ? “ Tak to ho porazilo!

Vedel som, že ma nespoznal, a aj som jeho dezorientáciu trocha zneužil.

Nahovoril som mu, že ma zbalil v bare u Modrej Ustrici a že teraz spolu chodíme. Hubert si začal trhať vlasy: „Ách, mal by som prestať piť.“

Nevydržal som sa pozerať na jeho zarazenú tvár a vybuchol som od smiechu.

„To som ja, Mauricio! To, so mnou si sa včera ožral.“ Hubert sa na mňa lepšie pozrel, poškrabal si hlavu a povedal: „Už si začínam na niečo spomínať.

To vôbec nebolo vtipné. A kto ma vyzliekol donaha?“ Tak táto otázka zasa prekvapila mňa. Rýchlo som zmenil tému a navrhol som, aby sme sa naraňajkovali skôr než nám vychladne rizoto.

Potom sa urehotal on, s tým že dostal on mňa. Ha, ha...pči,

azanyád egészsegemre!“

  Presunuli sme sa do kuchyne, kde sme pokračovali v debate nad králičím rizotom so šálkou pomarančového džúsu. Hubert namietal , že nemá rád varenú zeleninu. Tak začal z rizota oddeľovať varenú mrkvu aj hrášok. Zasa som dostal záchvat smiechu, keď som si ho predstavil, že čo by robil ak by nemal rád ryžu. Spýtal sa ma: „Ako často chodíš na lov?“

Práve mu vylomili zub broky, ktoré zasiahli zajaca. Upokojilo ma, že

toho chudáka som nezabil ja. Len som ho zbavil utrpenia...

„Podľa toho ako často mi vbehne do cesty korisť,“ som mu odpovedal.

   „Vidíš toto je to, čo mi dlho chýbalo,“ som sa priznal Hubertovi.

Odpil si zo šálky a opýtal sa: „Máš na mysli raňajky s bývalým trestancom?“

–Našu debatu a vykoľajenie sa z prúdu každodenných starostí.  

Na to si musíme pripiť! Zdvihli sme si poháre a štrngli sme si pre začiatok s džúsom. 

 

                                               Vinco Hlavatý

  

   Po raňajkách sme sa presunuli do obývačky. Hubert: „Fuj, tu je ale teplo!“

V obývačke jeho pozornosť upútal plazmový televízor upevnený na stenu.

Prekvapilo ma jeho viacúčelové využitie. V zime sa dal použiť ako radiátor.

Vytiahol som žalúzie. Vonku práve snežilo tak ako sa na Vianoce patrí.

Zohriali sme sa pri telke a pozreli si pár filmov: Smrtonosnú pascu,

Stroskotanca, Sám doma. Keď sme si pozreli film Sám doma,

zhodli sme sa vtom, že Maculay Culkin urobil jednu veľkú chybu.

Tú, že vyrástol. Zaspomínali sme si na naše spoločné prešľapy

mimo noriem slušnosti. Povypytovali sme sa jeden druhého, aké máme

plány do budúcnosti. „Žijem zo dňa na deň. Zaplatím inkaso, dane,

kúpim si niečo pod zub. S trochou šťastia, aby som nebehal

s holým zadkom, sa mi ujde niečo aj na oblečenie,“

konštatoval som pri opieraní sa o plazmový televízor.

  Pamätáš sa na Vinca Hlavatého?  –No jasné!

S Hubertom sme si zaspomínali na staré dobré časy, ako sme sa rútili

z Galantského mostu v smetnom koši s banzájovým výkrikom.

Nebolo ho ľahké vytlačiť až na vrch a v porovnaní s dnešnými plastovými

poskytoval väčší komfort a hlavne bezpečnosť, berúc do úvahy poobednú

  dopravnú špičku. Tušili sme, že niečo dôležité uniklo našej pozornosti.

Nebola to brzda, tá nechýbala. Ako sme naberali na rýchlosti a vybáčali sme z pôvodne určenej trajektórie, zhodli sme sa vtom, že by bodol volant alebo niečo podobné.

S nemalým rachotom a nie menšou arómou sa nám podarilo vysypať obsah kontajnera do umývačky áut. Tak nás spoznal pán Hlavatý, prevádzkovateľ čerpacej stanice.

   Na tej druhej stanici nám už do smiechu nebolo. Spísali by protokol,

ale nemali kam zaradiť náš dopravný prostriedok. Tak sme si to zlízali len u pána Hlavatého, ktorému sme splácali škodu ručným umývaním áut v jeho garáži.

Nesťažovali sme si. On však nás odháňal keď nastupovali do práce jeho

carwash girls. Vďaka Hubertovmu záujmu o vesmír a nočnú oblohu

sme držali pod dohľadom aj neďalekú garáž pána Hlavatého.

   V lete boli dusné večery a bránu od garáže nechávali otvorenú.

Baby sa počas vystúpení väčšinou držali rovnakého scenára.

Angelika postriekala ostatné tri koleginky Anabel, Jizel a Rachel vodou,

potom sa všetky obliali saponátom. Pritiskávali sa k sebe až sa úplne zapenili

a s tancom sa pustili do roboty. Hudbu a smiech bolo počuť až na

železničnú stanicu. Otvorením šampanského sa pre nás show skončila.

Akonáhle bolo počuť výstrel štupľa, padla opona a zatvorila sa brána.

   Jedného večera mi volal Hubert, že došlo k tvrdšej zmene v programe.

Zlé jazyky ( Bozsi néni s.r.o. ) tvrdia, že sa aj strieľalo. Policajti nasadili putá

pánovi H. a skoro ráno aj s dievčencami  ich niekam odviezli.                                   

   Na druhý deň si prišli aj po nás. Kocky boli hodené, tak sme sa radšej priznali

ku vlámaniu do škôlky kapitána Nálepku a k jej náhodnému podpáleniu.

Policajt: „ No keď ste sa už priznali, tak si to poznačím. A teraz mi povedzte,

čo viete o garáži Vinca Hlavatého. Podľa výpovede vašej susedky pani Božky

ste u neho brigádovali toto leto.“ Poučili sme sa a radšej sme držali jazyk

za zubami do príchodu rodinného priateľa Hubertovho otca, advokáta Walzera.

Pri prehliadke terasy však nám zhabali fotografie, vďaka ktorým zabasli

uja Vinca na celú večnosť. Dostal 6 rokov za kupliarstvo, vydieranie,

pokus o únos a rušenie nočného kľudu.

 

                                               Fifty-fifty

 

 Hubert chcel začať podnikať. Mal niekoľko zaujímavých nápadov.

Rozmýšľal nad zriadením farmy s húsenicami Priadky Morušovej,

odkiaľ by získal prírodný hodváb.

U našich východných susedov by sa utkali hodvábne plátna.

V Taliansku by získali podobu šiat a išli by na export k západným pajtášom.

 Ďalej prichádzali do úvahy pštrosia a kačacia farma. Ja som uprednostňoval

kačaciu farmu zo sentimentálnych dôvodov. Moja starká vedela výborne usmažiť kačaciu krv na cibuľke a okrem toho strašne dávno som sa nestretol

s týmto lahodným pokrmom, podobne ako s prasačím mozočkom. Bola tu ešte jedna neopakovateľná príležitosť investovania a v nej sme sa zhodli.

Bola to kúpa Galantského neogotického kaštieľa za korunu.

Chytili sme sa príležitosti, ktorú ponúkal starosta Galanty. „To neni tak zlé,

ba čo viac, je to výhodná kúpa,“ presviedčal ma Hubert, aby som sa pridal

do jeho kšeftu. Prikývol som. „Rozdeľme túto sumu fifty-fifty a budeme to mať

za 50 halierov,“ ozval sa zo mňa lakomec. Začali sme potom uvažovať

o praktickom využití takejto nehnuteľnosti. Do úvahy padli možnosti zriadiť

Hotel de Jean Antoine alebo Casino de la Cruse.

Rozmýšľali sme aj nad postavením koncertnej sály a zavedením novej tradície,

usporiadaním GHS – Galantských hudobných slávností.

Pri tejto kultivovanej myšlienke nám vyhŕkli slzy do očných kútikov.

Hubert: „A čo tak po troške zo všetkého? Mohli by sme kaštieľ využiť aj ako casino a hotel s koncertnou sieňou. Našlo by sa miesto aj pre helipad na streche, plaváreň s jakuzi a saunami v suteréne. Po sprivatizovaní veľkého parku by mohli pribudnúť tenisové a squashové kurty.“

A zase sme si pripili na dobré nápady.

Tak to boli Hubertove plány do budúcnosti, do ktorých som zapadol aj ja.  

 Ja som už mal prácu. Pracoval som v menšej firme zaobstarajúcej kancelárske potreby vrátane výpočtovej techniky.

Jednoduchšie povedané bol som kancelárskou krysou.

Bol som fanúšikom filmovej kinematografie a zdôveril som sa Hubertovi,

že jedným z mojich snov je zahrať si ako štatista vo filme.

Ani sme sa nenazdali a boli 3 hodiny popoludní. Na rizoto sme už dávno zabudli,

tak sme skočili na tuniakovu pizzu do mesta. Potom sme sa stavili

na mestskom úrade za pánom primátorom. Auto som umyl poriadne,

lebo Hubert si nič nevšimol po včerajšej nehode. U pána starostu sme teda podpísali zmluvu o kúpe neogotického kaštieľa za korunu. Zaplatili sme každí po 50 halierov, zaželali príjemné sviatky a odišli sme.

Hubert: „Dobre sme ho oje..!“ Zámerne sme totižto nespomenuli, že by hotel fungoval aj ako bordel pre zahraničnú klientelu. Navonok samozrejme dievčatá by boli zaúčtované ako hostesky. Po zatvorení dverí zaznel obrovský jasot a tlieskanie.

 

Madam Elizabeth

      

 Do večera sme ešte mali kopu času, tak sme skočili do kina na najnovší

trhák Peter Pan vs. Predator. Na štedrú večeru sme spláchli vysmažené filé

čokoládovým likérom. Bolo mi čudné, že kde je tak dlho Hubert,

keď vravel že iba vynesie smeti. Ako väčšinou ani teraz nám nefungoval výťah

a keď došiel na prízemie, niečia stará mater si hľadala kľúče na odomknutie bytu.

Otočila sa a pozrela na Huberta.

Hubert: „Bozsi néni, vy ešte žijete? A koľko máte rokov?“

Teta Božka hneď spoznala mladého nezbedníka a rukami už hmatala po svojich bokom odložených barlách, aby ho vytrieskala. Barle opreté o stenu spadli na zem a skôr než by ich stihla zodvihnúť, sa už Hubert vytratil. Vyniesol smeti a ako zbadal suseda venčiť psa, niečo mu prišlo na um. Pozbieral Jerryho hovienka podobne ako kedysi nebohému Bobymu

a vložil ich do papierového vrecka. Zazvonil tete Božke a položil jej zapálené vrecko pred dvere. Bolo treba zvoniť dlhšie. Stará to už tiahla k stovke. Keď už počul, že sa blíži teta, rýchlo vybehol na prvé poschodie, aby ju ešte raz videl ako rozšliapne horiace vrecko. Mauricio: „Kde si bol tak dlho?

Už som si myslel, že po tebe treba vyhlásiť pátranie.“

Hubert: „Ani si mi nepovedal, že tá stará ešte žije.“

Mauricio: „Bozsi néni? Už má 91. Pre boha, čo si spravil?“

Hubert: „Zaželal som jej pekné sviatky a niečo jej nechal predo dvermi.“ 

Mauricio: „Darček?“

Hubert: „ Aj tak sa to dá nazvať. Spomienku na minulosť.“

Mauricio: „Tak to bolo od teba pekné. A čo ona na to?“

Hubert: „Dupotala od radosti!“

 

 

                                                   Úver

 

  Hubertove plány už boli vo fáze realizácie. Chýbali nám však peniaze.

Prehovoril ma, aby sme sa vydali do Maďarska do Etyekwoodu

za Andrew Vajnom. Hubert: „Možno ti ponúkne nejakú úlohu.“

Nebolo ma treba dlhšie presviedčať, zobral som kľúče od auta a vydali

sme sa na cestu. Príjemne ma prekvapil Hubert, že zakaždým ma nechal

šoférovať jeho auto. Ja som totiž vlastné nemal.

Alebo to bolo jeho promile v krvi, vďaka ktorému mi to dovolil.

  Vydali sme sa do banky pre úver, ale dostali sme sa do zápchy. Nechcelo sa mi čakať, tak som si skrátil cestu cez jednosmerku smerom k nákupnému domu.

Mladík zbieral a spájal do reťazcov nákupné vozíky.

20 metrov pred nami bola tiež takáto reťaz kočíkov. „Pripútaj sa,“

upozornil som Huberta. V zlomku sekundy som sa rozhodol.

Dupol som na plyn, vrazil do vozíkov a odišiel tak rýchlo ako sa len dalo.

Nezastavil som sa až k banke. Vypol som motor a spýtal sa ho

či mám ísť s ním. Hubert stále nechápajúci moje vyčíňanie sa spýtal:

„A to si prečo urobil?“

Moja odpoveď bola stručná: „Hm, mal som proste chuť.“

Stále nechápajúci vošiel do banky sám aj s kufríkom. V predsieni banky si namočil ruky do fontány, poumýval si tvár a zaradil sa do rady čakajúcej na úver.

  Poručík Bazalka dal vyhlásiť celomestské pátranie po Hubertovi Engelhearthovi, keď sa neprihlásil 22. Decembra o desiatej hodine ráno. Administratívna pracovníčka banky bola o tejto veci oboznámená podobne ako aj iní pracovníci bankových inštitúcií. Keď sa dostal na rad Hubert, porovnala jeho tvár s tvárou muža z pátracej listiny.

Hubert: „Dobrý deň! Ja by som Vás chcel poprosiť o úver.“

Rozhodla sa vyhovieť klientovi: „Viem kto ste a čo chcete.“

Hubert: „Keď už viete, že kto som a čo chcem,

tak určite viete, že čo máte robiť.“

Huberta prekvapila intuitívnosť referentky. Otvoril kufrík a podal jej ho. Referentka ho hneď začala napĺňať peniazmi. Podala Hubertovi ďalší na vlas podobný kufrík plný peňazí.

Mauricio: „Skoro si sa vrátil a s dvoma kuframi. Tak to si musel zapôsobiť.“

Hubert: „Referentka vyzerala neisto, možno bola nová, ale vybavila mi úver.“

Peniaze sme už mali, tak sme sa mohli vydať do Etyekwoodu.

 

                                               

 

                                             

                                        

                                    Svätojánske mušky

 

  „Ty počúvaj, už tri hodiny nás sprevádzajú tie modré svetielka,“ bezradne som sa obrátil na Huberta. Ako fanúšik Star Treku som pomyslel na mimozemšťanov.

Hubert: „Budú to asi svätojánske mušky alebo iná lumineskujúca háveď.“

„Tak to bude asi dosť veľké hovädo,“ ešte viac som zneistel

keď som si spomenul, že svätojánske mušky blikajú na zeleno.

Ale to mi zase pripomenulo diel z Aktov X...

  Polícia po vylúpení banky vyhlásila celoštátne pátranie

po Hubertovi Engelhearthovi. Prisúdili mu aj odcudzenie zelenej Škody Fabia

spred nočného baru 21.Decembra.

Policajný dispečer hliadke: „Držte sa v bezpečnej vzdialenosti od prenasledovaného vozidla. Podľa výpovede istej staršej pani, páchateľ môže byť ozbrojený, drží rukojemníka a je možné, že už niekoho zabil.

  Výpoveď očitého svedka: „Áno, síce som nemala okuliare, ale dobre som počula čo sa vtedy dialo na chodbe. Obeť bola zabalená do deky a ten bezcitný hulvát do nej ešte kopal. Viete my starší dôchodcovia už nepotrebujeme toľko spánku ako za mlada. 

Kde som prestala? Aha, už viem. Potom vyvláčil toho úbožiaka až na dvojku.

Viete, nám tu často nefunguje výťah.“

  Hubert naladil v rádiu správy: „Dvaja najpreferovanejší kandidáti na prezidenta Spojených štátov amerických Arnold Schwarzenneger

a Hillary Clinton sa stretli vo Washingtone.“

„Držím palce Terminátorovi! Zastav, musím čúrať. Já se vrátim,“ s úsmevom dodal Hubert. Vystriedali sme sa v šoférovaní. Odovzdal som volant Hubertovi.

Ten akosi nezvládol zákrutu. Preleteli sme cez most nad močiarom

a dvakrát sa obrátili na vrch. Oboch nás to pri kotrmelcoch vyhodilo z auta.

Neboli sme na tom tak špatne keď sa ešte Hubert s vreckovou baterkou

hral na stroskotanca. Zasvietil mi do tváre a vypol osvetlenie,

zažal a vypol, zažal a ... 

Hubert: „Pozri Mauricio, modré svetielka sa približujú,

nemal som páliť chrobákov!

Ách, teraz nás ten mutant svätojánskej mušky určite zožerie!“

Z toho večera je to posledné na čo si spomeniem.

 

                                                      

                                                 Cela

 

  Policajti zaistili vozidlo, páchateľa aj rukojemníka. Hľadala sa aj údajne zavraždená osoba, po nájdených krvavých stopách v kufri auta.

Dozvedel som sa, že tým rukojemníkom som mal byť ja.

Najprv nás vypočúvali zvlášť. Tvrdil som, že to auto bolo Huberta.

On zasa, že bolo moje. A o krádeži v banke som tiež nič nevedel.

Vyšetrovateľ: „To hovoria všetci!“ Boom, Bang! Pohladil ma Zlatými stránkami.

Keď si už s nami nevedeli rady, podrobili nás krížovému výsluchu.   

Mauricio: „Ukázal si na to auto pred barom, že je tvoje a vyhodil si tyčku.

Boli v nich aj kľúče, za čo som ti vynadal do k..!“

Hubert: „Nebolo to moje auto. Mávol som, aby som ťa odohnal,

aby som ťa nepovracal.“  

Vyšetrovateľ: „A teraz mi vysvetlite ako ste vyprázdnili tú banku.“

Mauricio: „Tak o tomto nič neviem. Aj keď mi bolo čudné,

že sa Hubert vrátil priskoro.“

Hubert: „Ja a vylúpil banku? Kdeže, bol som si vypýtať úver a dostal som ho.

Slečinka tvrdila, že vie kto som a čo chcem. Nestrácala čas a hneď

ako som jej podal kufor, začala ho napĺňať peniazmi. A dostal som..“

Vyšetrovateľ mu skočil do reči: „Tak vy si myslíte, že vám uverím

túto historku!? Do cely predbežného zadržania! Ale oboch!“

V noci v nej bola taká tma, že ak by mi niekto vylepil, tak by som ani nevedel,

že komu sa mám poďakovať. Počas dňa už bolo svetlejšie. Nevedeli sme,

že ako dlho tu ešte ostaneme, tak sme sa začali prihovárať

ostatným zadržaným osobám.

Ja som si vybral toho oproti mne. Už deň ryl do steny nápis.

Mauricio: „Ták nazdar. Ako sa ti darí? Aj ty sa tu zdržíš len chvíľu?“

-„Zabil som svojho šéfa.“

Mauricio: „Určite to bolo v sebaobrane.“

-„Plánoval som to. Napichol sa mi na čepeľ noža. Šesťkrát.

Mauricio: „A čože ryješ do steny?“

-„Pozri sa sám.“ Neznámy muž odstúpil od steny a odhalil mi nápisy.

Kill. Kill. Kill them.

„Je to pekné,“ radšej som ho pochválil a pomaly som sa sťahoval od neho preč. Chytil ma však za rukáv. –„Ešte som to nedokončil.“

„Máte pravdu, chcelo by to pridať na slovku zavraždím,“

snažil som sa ho striasť.

-„A že ma ty nespoznávaš?“ Schmatol ma za golier a priblížil ku mne lyžicu.

Pravdupovediac nemám mnoho jednookých, jednorukých priateľov so zlatým zubom, ale tváril som sa ako keby som premýšľal.

„Nie,“ odvetil som.

 

„Som don Vincenzo! A odkedy si ma dostal do basy aj s tvojim kamarátom, opustila ma žena, zhorel mi dom a prišiel som o jednu nohu.

Nešťastie za nešťastím ma prenasleduje!“

  Našťastie sa tak rozčúlil, že sa unavil a musel si sadnúť. Využil som túto chvíľu pre útek a presunul som sa na druhý koniec cely.

Onedlho na nás mávol strážnik, aby sme išli k nemu. S Hubertom sme obaja vybehli až k nemu. Otvoril celu a odprevadil nás do vypočúvacej haly.

 

                                                     Andy

                                                     

Strážnik: „Vy dvaja máte veľké šťastie.“

Keď nám otvoril strážnik dvere od vypočúvacej miestnosti, nechcelo

sa mi veriť, že kto to za nami zavítal.

„Jó napot kívánok Vajna úr,“ pozdravil som Andrew Vajnu.

Vajna si zapálil cigaru: „Szevasztok. Hovorte mi iba Andy!“ S Hubertom sme sa posadili.

Andy: „Váš príbeh sa preniesol až do mojich uší, koľko chcete

za jeho sfilmovanie?“

Dohodli sme sa na istej čiastke. Andy vytiahol whisky a cigary, pripili sme si.

Chceli sme odprevadiť Andyho, vlastne sme s ním chceli odísť,

ale pri východe nás zadržali vo vreciach. Tak sa náš pobyt trochu

predlžil na neurčito. Ale dobrou správou je, že u Andyho som si ešte vyžobral úlohu mŕtvoly č. 125 v Resident Evil 3.

S Hubertom máme teraz kopec času si zaspomínať,

len keby bolo si s čím štrngnúť...

 

Autor: Robertin